Existuje niekoľko štúdií, ktoré poskytujú dôkaz o reakcii v dvoch fázach, ktoré navrhuje Wortman a Brehm najskôr reaktancia a potom bezbrannosť. Mikulincer overuje, že pri nízkom výcviku (zlyhaní) vykazovali subjekty reaktanciu (lepší výkon); zatiaľ čo pri vysokom tréningu (4 zlyhania) vykazovali subjekty príznaky bezmocnosti (zhoršený následný výkon). K priamej reaktancii (alebo k zvýšeniu) došlo aj k menšiemu množstvu zlyhaní výkon), so subjektívnymi pokusmi o reštaurovanie, ako je prejav frustrácie a nepriateľstvo; a vysoké skúsenosti s neúspechom, s depresívnou náladou.
Mikulincer manipuluje s dvoma z parametrov spomenutých v dvojfázovom modeli, s dĺžkou tréningu a kontrolnými očakávaniami, s cieľom otestovať hypotézu, že Medzi subjektmi vystavenými malému množstvu zlyhaní by vnútorná atribúcia mala viesť k väčšej frustrácii a lepšiemu následnému výkonu ako externá atribúcia; zatiaľ čo u jedincov vystavených veľkému množstvu zlyhaní by vnútorná atribúcia viedla k väčšej depresii a horšiemu výkonu ako externá atribúcia. Využíva dvojfaktorový dizajn: atribučný štýl v prípade zlyhania (interný, externý, nedefinovaný), meraný pomocou dotazníka o atribučnom štýle, a
Výsledky ukázali, že interné subjekty vystavené zlyhaniu (neriešiteľný problém), vykazovali väčšiu frustráciu a nepriateľstvo a lepšie výkony v testovacej úlohe ako subjekty externý. Chovanci vystavení vysokej bezbrannosti (4 zlyhania) prejavovali viac pocitov nekompetentnosti a nižšej výkonnosti ako cudzinci. Chovanci by prejavovali väčšiu reaktivitu aj väčšiu bezmocnosť v závislosti od rozsahu zlyhania alebo predchádzajúceho tréningu bezmocnosti. Zdá sa, že dimenzia internality-externality reguluje intenzitu afektívnych reakcií na zlyhanie: väčšie pocity nekompetentnosti (s vysokou bezmocnosťou) alebo frustrácie a nepriateľstva (s nízkou bezmocnosť).
Štúdie o správaní typu A v nekontrolovateľných situáciách: u typu A sa ich túžba po kontrole spája s ich vierou, že ju môžu skutočne vykonávať. Budú vnímať väčšiu hrozbu pre svoju slobodu správania pri miernych pokusoch o nátlak, ktoré prežívajú reaktivitu. Počiatočná reakcia typu A na nekontrolovateľný stresor sa dá nazvať „hyperreaktivita“ (úsilie zamerané na dosiahnutie kontroly nad ich prostredím). Typ-Ako sa zo skúseností s stresorom dozviete, že nemôžu uniknúť a / alebo vyhnúť sa tejto situácii nepríjemné, presvedčil sa o svojej nedostatočnej kontrole a prejavil „hyporeaktivitu“ porovnateľnú s prejavom typ B. V situáciách s vysokým stresom je väčšia bezmocnosť typu A (dôsledok ich väčšej reaktivity), aj keď v situáciách so stredným stresom sa to nejaví bezbrannosť, ale nie počiatočná reaktancia, pretože nevnímali predchádzajúcu hrozbu, to znamená, že sa tvária v tvár nekontrolovateľnej situácii, ale nie diferencovane voči svojej skupine kontrast. Krantz, Glass a SnyderPomocou klasickej paradigmy naučenej bezmocnosti manipulovali počas fázy predúpravy s 2 úrovňami hluku (miernymi a nepríjemnými), aby zaviedli 2 úrovne stresu. Použil sa dizajn 2 (typ-A / typ-B) x 2 (stredné / silné namáhanie) x 2 (únikové / nevyhnutné), berúc ako testovacia úloha s rovnakou intenzitou hluku prvej fázy, ale s prípadným zmiznutím, s krabicou skok. RV bol počet pokusov potrebných na získanie 3 po sebe idúcich odpovedí na únik a / alebo vyhýbanie sa. Výsledky ukázali, že v podmienkach vysokého stresu bolo potrebné vykonať viac skúšok typu As Kritérium splnia, keď boli vystavení predchádzajúcej situácii, ktorej sa nedá uniknúť unikajúci. U typu B neboli medzi týmito dvoma situáciami žiadne rozdiely. V podmienkach mierneho stresu sa objavil opačný vzorec.
Veľká časť štúdií bezbrannosti sa uskutočňovala s využitím situácií zlyhania vo fáze predúpravy s myšlienka, že vnímanie nedostatku náhodnosti medzi správaním a následkami by vyvolalo očakávanie nedostatku kontrola. Našli sa však následné uľahčovacie účinky, ktoré niektorých viedli k domnienke, že očakávanie nepredvídanej udalosti by primárne vyvolalo motivačné zmeny. Brehmenergizácia alebo motivačná aktivácia, čo by vysvetľovalo uľahčenie a inhibíciu. Aktivovaná energia bude funkciou niekoľkých determinantov: navrhuje alternatívne vysvetlenie účinkov zlyhania na následný výkon v zmysle
- Vnímanie náročnosti úlohy a motivačného potenciálu. Osoba bude mobilizovať energiu, iba ak je to možné, čo sa má dosiahnuť a stojí za to investovať úsilie do pokusu. Motivačný potenciál (maximálne množstvo energie, ktoré je jednotlivec ochotný mobilizovať na dosiahnutie cieľa), bude závisieť od jeho potreby a hodnoty. S narastajúcou náročnosťou úlohy sa bude zvyšovať energia, až kým nebude úloha vnímaná ako nemožná alebo že si nebude vyžadovať viac energie, ako stojí cieľ. Nízka energia by sa očakávala, ak by sa požiadavky úloh považovali za nemožné alebo presahujúce motivačný potenciál.
- Vnímaná schopnosť. Väčšie zníženie motivácie po neúspechu by sa dalo očakávať u ľudí s nižším vnímaním ich schopnosti (očakávali by, že budú musieť investovať viac úsilia) pred ľuďmi s vyšším vnímaním ich zručnosť. Predpovede, ktoré z tejto teórie vychádzajú z dopadu neúspechu, by boli: 1) že motivačné účinky sú sprostredkované zmenami v ťažkostiach 2) že existuje priamy vzťah medzi intenzitou investovaného výkonu alebo úsilia a motivačnou aktiváciou a 3) že existujú aj iné premenné, ktoré dokáže zodpovedať za úroveň výkonu, ktorú človek dosahuje (pozornosť, stratégie atď.), takže vysoké úsilie nemusí vždy viesť k lepšiemu výkon. Výkon by sa stal možným indexom motivačnej aktivácie.
Pri formulácii bezbrannosti určili atribúcie „zovšeobecnenie“ očakávania nepredvídaných udalostí, zatiaľ čo v tomto formulácie, určiť predpokladanú náročnosť nasledujúcej úlohy, ak dôjde k nesúladu medzi získanými výsledkami a očakávané.
Očakáva sa, že motivácia klesne, keď je náročnosť úlohy väčšia, ako sa očakávalo, a prekračuje tak motivačný potenciál. Zvýšenie motivácie sa očakáva, ak sa úloha zvýši v obtiažnosti, ale nie nad motivačný potenciál. Práca Pittman podporuje výklad energie.
Neúspech v dvoch problémoch spôsobil deficit vo výkone subjektov s vonkajšou kontrolou, zatiaľ čo sa zvýšil výkon vnútorných subjektov. Zlyhanie pri 6 problémoch viedlo k zlému výkonu v oboch skupinách.
Paradigma použitá vo výskume reaktancie sa veľmi líši od paradigmy použitej vo výskume bezbrannosti. V prvom prípade subjekt dúfa, že bude mať možnosť zvoliť si z niekoľkých možností, a zistí sa, že jeho sloboda je ohrozená alebo dokonca vylúčená. Subjekt preukáže obnovené pokusy o obnovenie svojej slobody. V prípade bezbrannosti je subjekt vystavený nekontrolovateľnej situácii, analyzuje svoje správanie v neskoršej situácii, keď sa obnoví kontrolná kapacita. Subjekt sa bude správať pasívne.
V obidvoch teóriách možno vidieť spoločné prvky: očakávanie kontroly, množstvo tréningu v bezbrannosti a dôležitosť výsledkov. Wortman a Brehm navrhnúť integráciu reaktancie a bezbrannosti v zmysle dvojfázového procesu, v ktorom prvú fázu by subjekt zažil reaktanciu ísť, v neskoršej fáze zažiť bezmocnosť.
Očakávanie kontroly naznačuje, že reaktancia alebo bezmocnosť sa aktivuje, keď dúfa, že človek bude mať nad situáciou kontrolu, a zistí, že nemôže. Ak je počet bezbranných pokusov malý, aktivuje sa reaktancia od okamihu, keď budete môcť nedostatok kontroly vnímať ako hrozbu pre vašu slobodu. Ak sa počet pokusov predĺži, začnú sa u neho prejavovať príznaky bezmocnosti, keď sa dozvie, že nedokáže kontrolovať výsledok, čo znižuje jeho aktivitu. Čím väčší význam má výsledok, tým viac reaktancie subjekt zažije, keď nemôže vykonávať kontrolu.
Tento článok je iba informačný, v časti Psychology-Online nemáme právomoc stanoviť diagnózu alebo odporučiť liečbu. Pozývame vás, aby ste sa obrátili na psychológa, ktorý sa bude zaoberať vašim konkrétnym prípadom.
